Lorena Solís Bravo & Beáta Kolbašovská

Counterflow

V opustených baniach východného Slovenska rezonujú ozveny krompáčov. Kyslá drenáž presakuje do riek a ťažké kovy migrujú pôdou v neviditeľnom tempe. Pod povrchom sa odohráva pomalé násilie* – neviditeľné, no trvalé – chronická rana vpisujúca sa do tela krajiny a jej obyvateľov.

Lorena Solís Bravo a Beáta Kolbašovská túto neviditeľnú toxicitu premieňajú na počuteľnú. Pomocou hydrofónov, geofónov a binaurálnych mikrofónov zachytávajú sonickú realitu mimo ľudského vnímania – pohyb molekúl v znečistených vodách, vibrácie presakujúcej kontaminácie, rezonanciu opustených štôlní. Sonifikácia nie je len estetickým gestom, je to pokus poznať svet cez frekvencie neviditeľného, načúvať tam, kde nevidíme.

Kontaminovaná voda nesie v sebe históriu násilnej transformácie. Slovanské mytológie kedysi vnímali vodné toky ako živé entity vyžadujúce úctu a reciprocitu. Industrializácia tento vzťah prevrátila – voda sa stala zdrojom, nástrojom ťažby, krajina komoditou. Ozdravenie tejto krajiny si vyžaduje iný prístup – nie technickú opravu, ale obnovenie vzťahu. Autorky nachádzajú riešenie vo fytoremediácii – schopnosti špecifických rastlín absorbovať toxické látky. Tieto organizmy sa stávajú kľúčom k novému chápaniu sanácie, nie ako technocentrického procesu, ale ako symbiotického aktu starostlivosti. Fytoremediačné rastliny materializujú biologickú formu opatery založenú nie na dominancii, ale na spolupráci.

Výstava pracuje s videoinštaláciami, priestorovým zvukom a 3D skenmi banskej krajiny, ktoré sa prelínajú s mytológiou a vedeckými dátami. V jednom z videí sa objavuje text ako hlas bez zvuku – bytosť bez mena, ktorá má mnoho foriem. Tento univerzálny hlas je súčasne vnútri aj mimo nás, je súčasťou krajiny našich vlastných tiel, no rovnako aj súčasťou väčšej krajiny – kozmickej, mýtickej, ekologickej. Medzi objektmi sa nachádzajú toxické sedimenty obsahujúce arzén – materializácia pomalého násilia, vizuálne prítomná, no nedotknuteľná. Z nich vyrastá slnečnica ako symbol fytoremediačnej transformácie. Podsvietený box je kartografiou, v ktorej sa vedecké, mytologické a biologické elementy prepájajú až po hranicu čitateľnosti. Fluviálna mapa vytvorená z vektorov slovenských riek je rozobratá a znovu zložená tak, že sa stáva súčasne vodou, žilovou, či koreňovou štruktúrou – rhizómom**, kde sa telo krajiny a telá živých organizmov už nedajú oddeliť.  Nie je to naivná vízia návratu do neporušenej prírody, ale radikálne prehodnotenie toho, čo znamená žiť v kontaminovanej krajine.

Názov výstavy Counterflow (Protiprúd) tak označuje tok, ktorý sa vzpiera logike extrakcie. Fytoremediácia je formou protiprúdu – rastliny a baktérie vytvárajú biologický tok, ktorý absorbuje a neutralizuje kontamináciu. Counterflow je projekt o načúvaní tomu, čo je za prahom vnímania, o prítomnosti v krajine formovanej extrakciou. V tom, čo ostalo zranené.

*Rob Nixon, Slow Violence and the Environmentalism of the Poor (Harvard University Press, 2011). Nixon definuje pomalé násilie ako graduálne ničenie, ktoré sa odohráva príliš pomaly na to, aby vzbudilo pozornosť, no dostatočne devastujúce, aby transformovalo ekosystémy a životy.

**Rhizóma – koncept Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho opisujúci nelineárnu, nehierarchickú sieť prepojení bez centra a okrajov, v protiklade k stromovej štruktúre s koreňom a vetvám.

Beáta Kolbašovská  je slovenská novomediálna umelkyňa, ktorej tvorba zahŕňa site-specific inštalácie, živé vizualizácie, performancie a 3D animáciu. Ako zakladateľka vizuálneho kolektívu Nano VJs a platformy POMA (Platform of Open Media Art) sa zameriava na tvorbu a prezentáciu mediálneho umenia vo verejnom priestore. Pravidelne spolupracuje na medzinárodných projektoch pri tvorbe zložitých multimediálnych diel. Využívaním efemérnych okamihov vytvára zmysluplné interakcie medzi dielom a divákmi. Každá audiovizuálna inštalácia je dôkladne kalibrovaná tak, aby rezonovala s jedinečnou atmosférou daného miesta. Svoje projekty predstavuje po celom svete, pričom v centre jej záujmu sú témy pomalosti a prostredia. V ostatných rokoch predstavila svoje výstupy napr. na  Athens Digital Art Festival, Athens, GR (2025), Schafhof – European Art Forum Upper Bavaria, Freising, DE (2025), ON SCREEN FESTIVAL, Vienna, AU (2024), 29th Slavonian Biennial, Museum of Fine Arts in Osijek, HR (2024), IDKF, International digital art festival, Stuttgart, DE (2024), Simultan festival, Timisoara, RO (2024), Prototyp festival, Brno, CZ (2024) a inde.

Lorena Solís Bravo je peruánska umelkyňa pôsobiaca v Amsterdame. Jej prax spája vedecký výskum, špekulatívne myslenie a poéziu, ktoré sa materializujú do filmov, performancií, skulptúr a textov. Vo svojej tvorbe skúma a dekonštruuje koncept identity v rámci moderného-koloniálneho subjektu prostredníctvom skúmania jeho symbiotických vzťahov s inými druhmi, pričom navrhuje rozpustenie hraníc medzi ľudským a neľudským. V týchto priesečníkoch pozýva diváka zažiť svet ako telo v neustálej transformácii a prepojenosti. Umelkyňa pracuje so situovanou a kolaboratívnou metodológiou, často spolupracuje s vedcami a biológmi. Využíva technológie ako Micro CT skenery a elektrónové mikroskopy, ktoré kombinuje s alternatívnymi naratívami. Jej prax vychádza z kritiky toho, ako bola veda historicky konštruovaná a chápaná cez západné hegemonické myslenie, s cieľom premyslieť ju z dekoloniálnej perspektívy a otvoriť ju iným spôsobom poznávania a vnímania. Jej prístup je založený na dôkladnom výskume, ktorý sa následne rozširuje do poetického, snového a zmyslového.

Výstava je výsledkom rezidenčného projektu PhotoSyntéza – Jeden svet, jedna krajina, ktorého cieľom bolo prostredníctvom inovatívnych technológií reflektovať ekologické výzvy regiónu východného Slovenska.

Projekt sa realizoval vďaka spolupráci Creative Industry Košice, IMPAKT (NL), KAIR a Šopa Gallery.

Projekt PhotoSyntéza bol podporený Veľvyslanectvom Holandska na Slovensku.

Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu. Projekt ďalej podporilo Mesto Košice.