Simona Gottierová

The spoon in my hand is your mouth

Produkcia výstavy: Diana Kakara Dobrescu, Igor Gottier, Alžbeta Halušková, Denisa Juhaszová

Technická podpora: Adam Alezár

V centre tvorby Simony Gottierovej je intenzívna potreba sprítomniť neviditeľné, bežné činnosti a gestá starostlivosti, urobiť ich viditeľnými a hmatateľnými. Citlivým vnímaním materiálu vytvára objekty, kresby a inštalácie, ktoré odkazujú na každodenné činnosti, opakovanie a monotónnosť hlboko zakorenené v našich životoch a snahách o starostlivosť. V Gottierovej uvažovaní sú to práve opakovania, ktoré život tvoria, so všetkou jeho banalitou, absurditou, chaotickosťou a krásou. Táto rutina nie je nevyhnutne niečím negatívnym: autorka v nej nachádza inšpiráciu, uistenie, stretnutie (s hmotou, s telom), pričom zároveň priznáva frustráciu – rozpor, ktorý vzniká, keď sa plne odovzdáme niekomu a niečomu v procese starostlivosti. Ako môžeme zostať sami sebou, nestratiť sa, a pritom venovať svoj čas, energiu, pocity iným / inému? 

Prostredníctvom rôznych stelesnených stretnutí s matériou pozýva Gottierová diváka, aby vstúpil do tohto priestoru hmatu a empatie, kde sa vzťahy medzi viditeľnými a neviditeľnými telami, materiálmi a príbehmi neustále prepletajú. 

Pri situovaní tvorby Simony Gottierovej v rámci širšieho diskurzu o starostlivosti, je dôležité uvidieť, ako je prepojená s projektmi nezameriavajúcimi sa na konkrétnu tému alebo príbeh (ako starostlivosť o deti, o starších), ale chápajúcimi starostlivosť skôr ako spôsob práce (práce umelkyne, človeka), ako metodológiu, ako neustále definovanie samého seba vo vzťahu k iným/inému. Toto je spôsob, ako žiť “plne”, pretože neexistuje iná možnosť. Diela na výstave poukazujú na ambivalentné pocity ako frustrácia, či sebaobetovanie, ako aj na pozície zraniteľnosti, empatie a otvorenosti voči niekomu/niečomu. 

Diela Gottierovej sa nesnažia zaujať len intelektuálne; skôr sa zámerne vyhýbajú prílišnej konceptualizácii a intelektualizácii, čím odolávajú tendencii osloviť diváka*čku výlučne cez myseľ. Gottierovej zámerom v každom jej diele je pôsobiť na telo – to telo, ktoré je prítomné v priestore, ktoré s dielami interaguje, a ktoré vo výstave prežíva pocity a emócie. Telo, ktoré je centrom každého vzťahu. Ako spomínam vyššie, Gottierová sa nevyhýba protichodným, či ambivalentným emóciám; zaujíma ju mapovanie širokého spektra pocitov, ktoré sa objavujú v procesoch a fázach starostlivosti. Pri pozorovaní jej diel môžu tieto emócie nastať súčasne, prejavujúc sa v našich telách ako nepohodlie, ťažoba, ale tiež ako pokoj a blízkosť. 

Už pri vstupe do výstavy nevyhnutne zažívame telesnú skúsenosť: vchádzaním cez textilnú inštaláciu – ktorá evokuje pocity prechádzania cez niečo, transformovania sa v niečo – sa zrazu ocitneme v priestore inštalácie a kresieb. Diela, ktorých súčasťou sú predmety našej každodennosti, na jednej strane zdôrazňujú pôvodnú funkciu galérie Šopa – byt, kde žili ľudia a ich rodiny – a na druhej strane posúvajú tému na univerzálnejšiu úroveň prostredníctvom nefigurálnych kresieb a abstrakcie. Tieto kresby obsahujúce aj fragmentárne texty autorky, môžeme vnímať ako neustále hľadanie iného a inakosti v nás samých.

Diela nám ponúkajú rôzne perspektívy a pohľady (napríklad zohnutie sa alebo zníženie, aby sme si ich prezreli) a vytvárajú napätie medzi kontrastnými materiálmi (ako je mäkkosť textílií a drsnosť ľadovej soli). Tiež nás uzemňujú, pozývajú, aby sme tu nejaký čas zotrvali, zdôrazňujú silu zostávania, oddychu – vnímaného ako radikálny akt. Vo svete Gottierovej výstav sa objavujú rovnaké alebo podobné objekty, potom miznú a znova sa objavujú, zakaždým iným spôsobom, ale stále nesú stopy svojich predošlých adjustácií a histórie. A tak pre každú výstavu vzniká nová konštelácia diel, pričom autorka zámerne pracuje s konceptmi opakovania a monotónnosti. Odkláňa sa od trendu vytvárania vždy niečoho nového a experimentuje s pokornými gestami a minimálnymi zásahmi, pričom si privlastňuje známe objekty a stavia ich do iných súvislostí.

Flóra Gadó

Simona Gottierová (*1991)  študovala na VŠVU najskôr v ateliéri šperku a neskôr v ateliéri maľby. Vytvára objekty, ktoré expandujú do multimediálnych inštalácií s performatívnym potenciálom. Zaujímajú ju na prvý pohľad banálne situácie, v ktorých zrazu v strede každodennosti intenzívne prežívame svoje bytie naprieč fyzickými a psychickými vrstvami. Na fenomény súčasnej doby ako sú technologizácia či odpojenie sa (od seba, telesnosti, vzťahov, okolia) Simona reaguje prinášaním potenciálu empatie, blízkosti, sprítomnenia. Spolu s Danou Tomečkovou a Martinou Mäsiarovou tvoria od roku 2019 kolektív 1+1+1+1=1 a minulý rok vydali knihu. Aktuálne žije v dome svojich pra prarodičov v Španej Doline, kde sa sústredí na tvorbu a skadiaľ pravidelne vybieha za priateľstvami a pracovnými stimulmi na Slovensku aj v zahraničí.

Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.

Projekt ďalej podporilo Mesto Košice.